Ahoj, človek...

Som romantická duša s vycibreným zmyslom pre krásu. Záhon ruží, malebné zákutia, motýľ bozkávajúci margarétku, alebo vážka vznášajúca sa nad leknom ma privádzajú do vytrženia.

Sú muži, ktorí "milujem ťa" hovoria namiesto pozdravu aj predavačkám v drogérii. Ten môj sa však správa, ako bratranec vianočného kapra. Mlčí!

Netušila som, že aj najobyčajnejšie ráno môže byť predzvesťou zaujímavého dňa.

Keď sa spoznali, bol pre ňu všetkým. Nasadila si ružové okuliare a svet, slnko, zem, život...to všetko bol len on. Zaslepená ním až dodatočne pochopila jeho slová pri spoločnej kúpe prsteňov:"Keď zomrieš, zostanú mi obidva..."

Kto neúnavne počúva a pomáha? Kto hojí bolesť a tíši plač? Kto ukrýva pod vankúšom tajomstvá, rozprávky a smiech? S kým je svet pekne farebný a plný zábavy? Kto uvarí sladšie a voňavejšie parené buchty, ako vlastná mama?

Mali tri deti. Vychovávali ich s láskou, trpezlivo a statočne. Dbali na to, aby netrpeli nedostatkom. Popri zamestnaní pestovali na záhradke všeličo zdravé a vo dvore chovali aj niečo na prilepšenie do kuchyne.

Lenivo surfujem po internete a neveriacký krútim hlavou. Hľadám, lúskam stránku za stránkou, ale nič mi nie je dobré, nič ma neuspokojuje.

Kedysi ... raz dávno, keď sa piesok lial a voda sypala, v chalúpke zastrčenej blízko strašidelného lesa žil starček so starenkou.

Nesnívam často, ale raz za čas sa do môjho nevinného spánku vkradnú aj sny.

Mnohí to poznáte. Dlhé jesenné večery, čas keď doma ožíva každý kút.

Tenis je kráľovský, biely šport. Forhend, bekhend, return, hra od zakladnej čiary, prechod na sieť, kombinačná variabilná hra, silné údery a rýchle výmeny...

Čierná tma, ako žúžoľ, ustúpila svitaniu. Sivé deravé mračná, ako z olova, so záplatami belasej oblohy prehrali ranný boj so zubatým slnkom, ktoré za obzorom ohlásilo svoj príchod žiarivým neónovým svetlom. Deň sa rozsvietil a dokonalé, farebne zladené detaily prírody, dýchajúce sviežosťou a voňajúce jeseňou, akoby v tej chvíli ožili.