Ahoj, človek...

Mama. Milá, neúnavná, starostlivá, vždy usmiatá, vanilkou voňajúca, krehká mama. Každý je šťastný, ak ju má. Dieťatko potrebuje mamu a mama si nevie predstaviť život bez dieťatka. Život je však ťažký a s nikým sa nemazná. Koľko ľudských osudov, hrdlačenia, odriekania, malých i veľkých tragédii, koľko túžob i beznádeji nám prinesie. Len tak! Bez opýtania, či o to stojíme, či to chceme. Nevedeli to ani tri mamy, ktoré nečakane a bez rozlúčky odišli. Nechceli. Žiadna ani len netúšila, že osudné ráno sa zobudia posledný krát. Posledný krát pripravia deťom raňajky, uvaria čaj... ...zatvoria oči a odídu naveky... Aký smútok! Nešťastná nehoda na ceste a potom prišiel osudný životný úder, ktorý zasiahol celé rodiny, ako blesk. A tak veľmi túžili žiť... Mali veľké plány, začali študovať, pracovali, starali sa, len aby bolo všetkého dosť, tešili sa spolu s deťmi...ale viac už im nebolo dopriaté. Byt ešte vonia ich prítomnosťou, na stole je ešte veľa lásky, aj šaty ešte ukrývajú mamine dotyky, keď ich včera žehlila a ukladala. Boli také silné, zdravé a prekypujúce radosťou. Dnes už ich niet! Smrť im prekazila všetky plány. Mama už neodvedie svoje dnes ešte štvoročné dievčatko prvýkrát do školy. Pätnásťročnému synovi nepomôže vybrať si strednú školu...a na budúci týždeň bude stužková slávnosť...a bez mamy? Mama! Kto mi teraz pofúka kolienko, keď spadnem na bicykli? Kto mi poradí, čo je v živote správne a čo je zle? Odišli tri mamy v najkrajšom veku života. Jedna z nich deň pred osúdnou nehodou dostala od manžela štyridsaťdva ruží k narodeninám. Naposledy. Šesť detí už nikdy nepocíti, ako chutí mamin bozk, ako hrejú mamine dlane, akú nádej do života dodáva jej mandľový pohľad. Ostali len slzy a plač. Prečo sú slzy teplé, keď pocit ktorý pri nich prežívame tak chladí a bolí?