Ahoj, človek...

Neprestali tak robiť, ani keď ich deti už mali vlastné rodiny. Naďalej ich hojne zásobovali dopestovanými produktmi. Všetko v najväčšej láske a zhode. Odmenou im bola radosť zo života, tiché šťastie spokojného rodiča. Postavili si aj dom. Moderný, priestranný s peknou záhradkou. Ten dom, vtedy ich pýcha, sa zrazu stal ich nešťastím a kameňom sváru medzi deťmi. Každé z deti zatúžilo po dedičstve. Každé z nich by bolo najradšej chcelo dom pre seba. Peklo, neláska, nepochopenie sa v ich rodinných vzťahoch udomácnili natrvalo. Najradšej by každému z nich postavili nový dom, ale staroba, choroby a nedostatok fináncii im už to nedovolia. Zloba a sváry bolia nekonečne. Ba došlo to až tak ďaleko, že dcéra ich úplne zavrhla. Surovo, najkrutejšie! Prestala ľúbiť a vážiť si rodičov. Tých,čo jej neustále pomáhali. Povzbudzovali. Ľúbili ju takú , aká je! Aj s jej chýbami. So všetkým. Nezištne. Ona teraz svojích rodičov ohovára, nedovolí svojím deťom, aby ich navštevovali. Vydiera ich a chce, aby za každú cenu konali tak, ako ona poručí. Pritom, keď boli malé, tak o vnúčence sa starali starkí, aby mladí mohli bezstarostne pracovať a zarábať. Skúsili už takmer všetko. Apelovali na rozum, dobré slovo. Nepomohli ani prosby, nič nezmenilo ich vzťahy a ani u jedného z ich troch detí nepochodili. Každé sa cíti ukrivdené. Zhrubli a znecitliveli, zatvrdli kôli možnému majetku. Tak, ako väčšina v dnešnej spoločnosti. Kde sa toto všetko vzalo? Čo sa to stalo? Prečo majetok a bohatsvo zrazu hodnotovo prevýšili vzácnu rodičovskú lásku?