Ahoj, človek...

Ticho bytu vystrieda vrava, prázdnotu zapĺnia tí, bez ktorých by inak život nemal zmysel. U nás doma je každý večer iný. Raz je veselo, raz príde aj nejaké to napätie a smútok sa nám tiež nevyhýba. Jedným slovom, rušno! Temperamentné tínedžerské rozhovory, sem tam nejaké tie mudrlantské výmeny názorov, vážne dospelácke témy i úvahy nad nečakanými rozhodnutiami. Mladosť vyfarbí stereotyp dňa nič netušiacími situáciami. Stane sa , že aj manželovi sa podarí niečím spestriť deň a aplikuje romantickú injekciu na oživenie, aby som sa necítila odstrčená. Väčšinou sa však, ako kontrolór cestovných lístkov vŕta v útrobach žiackých knižiek. Teda len v jednej. Tie stredoškolské novosti vyzvedá večným vypytovaním a otázkam niet konca kraja. A večer nie je nečakaným epilógom jedného normálneho búrlivého dňa, ale žiarivým večerom plným života. Spolu s kávou manželovi naservírujem aj pár komplimentov, lebo viem, že lichôtkami si ho získam. Pred večernými správami sa už snažím aktívne regulovať hladinu hluku a vysielam zvukové vlny na potlačenie rušivého hluku, aby som vytvorila oázu ticha. Niekedy sa mi to podarí, inokedy prehrávam boj s "veternými mlynmi".Tak, ako nedávno. "...jesť nebudem, až potom."- vyhŕklo z pootvorených dverí, zaštrngotali kľúče, zaspievali kolesá synovho bicykla, aby ich vzápätí pripľasla stredoškolská taška z vnútornej strany nášho bytu. "Čo bolo v škole? Kam stále lietaš na tom bicykli?" Všetky odpovede na moje zvedavé otázky pribuchli dvere. Mať sedemnásťročného syna je mať aj veľké starosti a obavy. Doteraz však nepripravil žiadné sklamanie a pôsobil dojmom rozumného tínedžera. Dcéra a deväťročný syn ...to je už iná rozprávka. Obaja sa učia hrať na akordeón a večne sa ozýva hudba raz z jednej izby, vzápätí z druhej izby a piatková amosféra je, ako vyšitá. S prvým dúškom kávy prihrmel ku mne môj najmladší syn, ktorému sa slová z úst sypali, ako zo zázračného "hrnčeka var". Správy zo školy podal, ako skutočný reportér. Bola radosť počúvať ho. Do rozhovoru sa mu znenazdajky priplietla Radka a ani neviem ako, ale slimák sa zrazu stal témou číslo jedna. "Čo znamená, že slimák je hermafrodit?" "Ty to nevieš?"-smiechom a protiotázkou vyprskla Radka. "No, áno! Rodinka "Úžasných". Každý všetko vie, len ja sa to musím dozvedieť posledný. Tak mi prezraď, mudrlantka!" "Čo sa týka kopulácie, znamená to, že sú obojpohlavné." "Kopulácie?Hmm...Mňa zaujíma, ako sa rodia malé slimáky. Aj s domčekom? Alebo, ako bezdomovci? A kedy získajú štátnu prémiu na dom? To by som tiež chcel vedieť..." To už bola izby plná smiechu a všetci sa váľali v smiechotových krčoch. "...že prémiu...chichichi...To je teda haluz! Slimák si predsa nosí "bejvák" na chrbte." Patrik uvažoval ďalej:"Ale to je super!Neplatí nájomné... špica!...a nemusí sa nikam sťahovať. stále je doma. Jééés!...a s nikým sa nemusí deliť o izbu."- zagánil na brata. "Snívaj ďalej!"- smiechom podotkla Radka. "Chcem byť slimákom. Slimák sa má..." "Rohy už máš, pomalý si tiež, aj hrb ti časom narstie od počítača..."-posmievala sa mu sestra. "Zmĺkni!"- vrátil jej brat smeč a urazene padol na pohovku pred telku. Čo môže byť lepšie, ako rodinná pohoda. Nepoznám, aby v kine dávali lepší film. Žiadné politické a frustrujúce diskúsie, žiadné pracovné klebety. Krátku chvíľku ticha prerušil Robbie Williems z mobilného telefónu a bolo viac než jasné, že spieva len dcére. Jej izbu zrazu naplnil smiech. Keď to už trvalo veľmi dlho a aj smiech ustal bolo cítiť, že nastal vážny rozhovor. Nahlodal ma červík zvedavosti. S kým? Prečo tak dlho? O čom? Mám ju ísť špehovať? Načúvať za dverami? Uvažovala som, ale moja zvedavosť bola silnejšia.Prikrčila som sa nebadane k dverám a počúvala som: "Ty si, ako huspenina!" "Sama musíš vedieť, či sa ti páči, alebo nie." "Nočné dobrodružstvo?" "Fííííha...extrémne dobré!" "Si veľmi zvedavá!" To som sa v sekunde vystrela do polohy, akoby nič...zľakla som sa, mysliac si že slová patria mne. K môjmu odhaleniu nedošlo, lebo rozhovor pokojne pokračoval ďalej. "Tuctová infoška." "To by švaclo aj mňa!" "Netliachaj, povedz, čo bolo." Ako sa má v tom človek vyznať? Vôbec nerozumiem takému monodialógu. Keď tu zrazu... "Narazila som naň úplne náhodou." "Sama tomu nerozumiem... láska na prvý pohľad." "Nie, nie. Bol tam len jeden." "Dňom aj nocou na ňho myslím." "A po včerajšku...som v tom." Už som to nevydržala a so zatajeným dychom som letela do kuchyne, aby som predýchala všetko, čo som počula. Zbledla som ako stena a krvi by sa mi nedorezali. Manželovi som vysypala tú krutú správu, že naša dcéra je v tom. Nestihla som dopovedať a uši sme natŕčali pri dverách už obaja. "Je úžasný, skvelý..." "Chcela by som sa ho dotýkať a mať ho stále pri sebe." "Jednoducho ho milujem.." Toto už môj manžel nevydržal, vrazil do dverí, tie sa rozleteli a dcére od strachu vypadol mobil. "Čo sa deje?" vystrašene sa spýtala. "Tak toto nám vysvetli ty!" "Ty si tehotná? Čo si to spravila? Veď si ešte dieťa!" Lavína otázok, na ktoré neodpovedala, jej nedávali zmysel. Manžel sypal otázku za otázkou a dcéra neveriacky krútila hlavou. Vedela som, že takto to ďalej nepôjde. "Tak, a dosť! Pekne po poriadku.." Ako to všetko skončilo? Úplne som sa strápnila! Načúvať za dverami! Aké ponižujúce! No nakoniec sme sa aj na všetkom dobre pobavili. Z blúdnych viet som vytvorila dramatickú situáciu. A to len dcéra klebetila s kamoškou o milovanom notebooku, o ktorom naozaj sníva deň a noc. Aj takéto bývajú jesenné večery. :)