Ahoj, človek...

"Toto červené autíčko si prosím."-nežným hláskom sa mi prihováralo sotva šesťročné dievčatko. Očká jej pri tom svietili, ako dve krištáliky. "Máš radšej autíčka, ako bábiky?"-spýtala som sa s úsmevom a načiahla som sa za autíčkom. Okolo mojej malej zákazničky som sa zvŕtala jedna radosť. "Chcem ho pre môjho malého bračeka."- tak nežne vyslovilo malé stvorenie tú vetu, že hneď bolo cítiť, ako bračeka miluje. "Ten bude mať radosť. Aj mne sa veľmi páči. Autíčko je krásne a ty máš dobré srdiečko, keď myslíš aj na druhých."-pokračovala som veselo v rozhovore. "Ďakujem."- malej slečne nebolo veľmi do reči. "Zabalím ti ho?" "Uhm..." "Ja ti to autíčko zabalím a ty si priprav peniažky. 540 korún."-netrápila som už ďalšími otázkami túto malú dámu. Dievčatko začalo drobnými rúčkami vyberať z vrecák všetky mince, ktoré na sklenenom pulte cinkali na celú predajňu. "Ty si bohatáááá! Hádam si neokradla starú ježibabu....čo?"- snažila som sa zavtipkovať. "To som si našetrila. Mala som hlinené prasiatko..."-hrdo dodala Lenka a vôbec nemala náladu žartovať. Tvárila sa tak dospelácky vážne, akoby išlo o obchod jej života. "No, milá Lenočka, nepoteším ťa. tých koruniek je tu málo , aby si mohla bračeka potešiť týmto autíčkom. Vieš, trikrát viac peniažkov ti ešte treba." Lenka zosmutnela a po tvári sa jej začali kotúľať sĺzy, ako hrachy. "Ja, ja, ja..."- vzlykala. "Čo sa stalo? Lenka...prečo ten plač? Veď ak poprosíš tatina, maminu...iste ti prispeju a potom to autíčko pre bračeka môžeš kúpiť. Ver mi! "Ja už bračeka nemám. Mali sme haváriu na aute. Maťko si silno udrel hlavičku. Už je v nebi. Pri anjelikoch. Ale tam je veľmi smutný, lebo ja som mu nikdy nepovedala, že ho veľmi ľúbim. Smúti aj za týmto autíčkom, lebo po ňom veľmi túžil a prial si ho pod stromček. Keď sme išli na prechádzku vždy sa ponáhľal k vášmu výkladu či tam je to jeho autíčko. Ja som to autíčko chcela kúpiť a poslať bračekovi do neba, aby vedel, že ho mám rada. "Lenka moja."-objala som dievčatko, akoby sme odjakživa patrili k sebe. "Vieš, čo? Ja ti to autičko darujem. Pošli ho svojmu bračekovi, nech vie, že ma skvelú sestričku." Všetky ostatné slová som už nedokázala vysloviť. Zasekli sa mi. Od žiaľu. No, neskôr som bola zvedavá, ako Lenka vybavila poštu do neba. Pre deti nič nie je nemožné, len mi dosplí často chápeme život zložito. Deti žijú vo svojom svete, ako v rozprávke a nás dospelých musia často učiť vidieť, cítiť a rozdávať lásku. Po čase som veľmi túžila stretnúť sa s Lenkou. Celé mesto už hovorilo o dopravnej nehode, ktorú spôsobil opilec.Štvorročný Maťko zahynul, ale jeho mamka s ťažkými zraneniami ešte bojovala o život. Až raz...túlala som sa mestom. Bola pekná nedeľa a všade akosi nezvyčajne veľa ľudí. Všetci kráčali na cintorin. Pridala som sa k ním a prdstavovala som si, že nejaký starček, alebo starenka už boli tak utrápení životom, že odišli. Tam, kde už niet starostí! Ani neviem ako, dostala som až na miesto odkiaľ som dovidela na rakvu v ktorej bolo vystavené telo. Rakva bola celá biela. "Zomrel asi niekto veľmi mladý..." Podišla som bližšie a zbadala som niečo zvláštne. V tej belobe , pri tele zosnulého sa niečo červenalo...to bolo autíčko, ktoré Lenka chcela poslať bračekovi. Takto si Lenka svoju poštu asi nepredstavovala. Mala určite iný plán. Celé telo sa mi chvelo od žiaľu.Plakala som...V nebi musí byť krásne, veď sú tam všetci, ktorých sme nesmierne milovali.