Ahoj, človek...

V ten deň sme sa s manželom pohádali úplne zbytočne a o to bolestívejšie, že sme mali oslavovať osemnáste výročie našej svadby. Už dlhú dobu som nerozumela čo sa s nami deje. Muž bol často namosúrený, hundral na každú maličkosť a hľadal si dôvody na hádku. Keby sme nemali pozvaných hostí dvihem sa a odídem preč. Nedám si pokaziť radosť, povedala som si. A na večernú slávnosť som sa pripravila ešte pozornejšie, ako inokedy a keď som sa postavila pred zrkadlo bola som so sebou úžasne spokojná. Nové šaty mi sadli, ako uliaté, dlhé vlasy som si vyčesala dohora a na tvár urobila jemný mejkap. "Vyzeráš úžasne", šepkal mi pri tanci do uška rodinný priateľ, "Nechápem, ako to robíš. Už osemnásť rokov závidím tvojmu mužovi, ale dnes si proste úžasná... Pozrela som sa smerom k môjmu manželovi, ktorý pri stole sedel zarmútený, ledva prehovoril slovko a na mňa sa díval stále rovnako nahnevane. Aspoň, že si vymyslel nejakú výhovorku o tom, ako sa od samého rána zle cíti a strašne ho bolí hlava. Večierok napokon skončil. Každý sa porozchádzal domov. Sedela som v spálni, česala som sa a trápilo ma, že mužovi sa nálada stále nezlepšila. "Môžeš mi konečne povedať, čo ti je"? Vybuchla som! "Nič mi nie je, len ti chcem konečne povedať, že celý večer si sa správala nemožne"! Vyprskol mi do tváre muž. "Tie šaty ti vôbec nesvedčia a účes si mala, ako pubertiačka"! Jeho slová bodli. Kôli nemu som v ten večer chcela byť pekná a myslela som si, že ho to poteší. Tak toto si nenechám, blyslo mi hlavou. Keďže som strašne výbušná, nahádzala som na seba nejaké oblečeni, obula sa, buchla dverami a vybehla na ulicu. O pol druhej v noci! Všetko vo mne kypelo. Kráčala som odhodlane, studený vzduch chladil rozpálenú tvár, nie však hlavu. Keď pubertiačka, tak pubertiačka! Nemienila som sa vrátiť. "Potrebuješ niekam odviezť"? Z okienka sa vynorila známa tvár môjho bývalého spolužiaka. Vlastní taxislužbu a stretnúť ho v tak nezvýčajnom čase bolo normálne, len stretnúť mňa bolo akési nenormálne. Sadla som si vďačne k šoférovi a udala kámoškinu adresu. "Budú doma"? vyzvedal ďalej: "To by som aj ja rada vedela". Keď sme boli na mieste, zaplatila som. "Počkám ťa, keby náhodou neboli doma a ty si sa chcela vrátiť". Pri zvončekoch som zaváhala, už som si nemyslela, že môj nápad bol až tak dobrý. "Máš pravdu. Chcem sa vrátiť". pristúpila som pokorne k taxíku a znova nastúpila. "Ak máš nejaký problém, tak sa môžeme porozprávať". Usmial sa šofér a naštartoval. Niečo v jeho hlase a v jeho spávaní vo mne vzbudzovalo dôveru a tak som sa v štyridsiatke zdôverovala bývalému spolužiakovi so zvláštou samozrejmosťou. Povedala som mu o nezmyselnej hádke, ako ma môj muž v poslednom čase zhadzuje a tiež, že máme často tichú domácnosť. Spolužiak ma pozorne počúval. "Mám pocit, že už ma nemá rád". Zavŕšila som svoj monológ. "Myslím, že sa mýliš. Si pekná žena a ja to už viem pekne dávno a tvoj muž sa začína cítiť neisto, a hoci ti to nehovorí trikrát do dňa, že ťa ľúbi, tak je to pravda a začína sa o teba báť. Aj teraz sa určite bojí. Aj ja by som sa bál". zvyšok cesty som mlčala. Rozmýšľala som nad jeho slovami. Je neskúsený. Nikdy sa neoženil. Tomu sa to hovorí. Čo on vie o vzťahoch a ženách... Keď som vstúpila do bytu, muž ma bez slova objal a tuho k sebe privinul. "Musel som sa zblázniť, veľmi ma mrzí čo som ti povedal ale to len preto, že si taká krásna a ja sa začínam báť..."