Ahoj, človek...

Aký to úžas, vnímať brieždenie...Môcť zachytiť pokorné kroky noci, ako uvolňuje cestu vznešenému svetlu, je darom. Len málokto tú chvíľu preciťuje. Každodennú slávnosť rána. Teplé lúče zubatého slnka pošteklili celú krajinu a zrazu vidno všetky farby jesene. Voňavé mladé ráno, ako čerstvo vyliahnuté kurča. Aká jedinečná súhra prírody s tajomstvom dnešného dňa. Víťazstvo svetla nad tmou. Ani najlepší maliar by svojími farbami dnešné ráno nevymaľoval krajšie...ba, ani najlepší básnik by svojími slovami nedokázal vymyslieť krajšie svitanie. Sila motlitby a Božej lásky roztrhla čiernú chrámovu oponu. Moje myšlienky sa zrazu podobajú morskému príboju slanných vĺn naražajúcich na skaly. Len jedna myšlienka, čo pozná moje tajomstvo, preletela tak blízko popri mne a aj ošúchané časti mojích šiat zrazu skrásneli v žiari svetla, čo padalo z neba. Preletela a zašepkala. Šepot čistý, ako tóny triangla...bol to šepot lásky. Láska je vo všetkom, čo sa narodí a vo všetkom, čo zomiera, aby sa znovu narodilo. V mene Lásky! Smrť! Je vôbec možné, aby bola smrť láskava? Akú farbu má vlastne smrť? Ako vonia? Ako vyzerá? Je dobrá, či zlá? Môže byť smrť milá a krásna? Smrť strašne bolí, lebo ukradne život a hoci je súčasťou nášho života, bojíme sa jej a častokrát ju nedokážeme prijať.Smrť nám častokrát zoberie zmysel i milovaného človeka. Rat niekto múdry povedal, že netreba veľa času na zrod, koniec je však dlhý a ťažký. Prečo je to tak? Len pohľad na kríž mi dodáva silu, nádej...a viem, že len tam sa narodila večná láska pre náš život i pre našu smrť. Častokrát stačí malá iskierka, aby vybuchla ohromná nálož. Stačí iskra dobra a svet sa začne meniť. Darujme dobro. Rozdajme ho na všetky strany, vytrasme všetko z vrecák, vysypme z taniera, prevráťme pohár a zajtra...zajtra budeme viac, ako dnes. Zažníme svetlo! Rozdajme lásku! Prišiel deň a s ním svetlo. Možno sa preľakneš vlastnej nenávisti, ktorá je častokrát hrobom lásky...možno nepočuješ ani hlasné trúby žobrajúcich o lásku...možno svoj zrak zastieraš hmlou a potom ľutuješ! Ale človek by musel byť z kameňa, aby nič necítil. Milujúci ľudia pomáhajú a pomahajúci svietia do ďaleká, ako majáky. Aj tento deň zrazu bude mať zmysel aj svetlo zapálené v prežiarený deň spáli hriech, ako slnko roztápa ľady a človek v sebe začne čítať o horčičnom semienku, ktoré chce rásť a s láskou hory prenášať. Potrebujeme veľa odvahy, aby sme pochovali hriech a začali milovať. ...a možno postačí, len záblesk, iskra, ktorú sme si doniesli domov z miesta, kde vládne pokoj, kde niet starostí ani žiadna nevraživosť, kde je chudobný vedľa bohatého, škaredý vedľa pekného a nikto nepozná tmu, len večné svetlo. Deň a noc. Život a smrť. Leto a jeseň. Láska a hriech. Všetko zomiera, aby sa znova narodilo hoci len v spomienkách. Takých chvíľ na rozspomínanie nebýva veľa. Znenazdajky zablúdia do života, hlboko sa vryju do srdca a prinútia pochopiť hlboký zmysel života a lásky.