Ahoj, človek...

Ako málo stačí...a dá sa zažiť neuveriteľné a stretnúť nepoznané. Vôbec nič nemusíte urobiť. Žiadné športové výkony, ani matematické výpočty, ani trápiť telo ťažkou fyzickou prácou...len tak málo k tomu treba...nemať uši zaliaté voskom a načúvať ľuďom...nazrieť do ich duše...a pochopiť. Aj celkom prozaické a nudné, nezmyselné a vyčerpavajúce čakanie k lekárovi sa ľahko zmení na niečo, čo má zrazu zmysel a pohľad na svet je v okamihu iný. Čakáreň zapĺnená do posledného miestečka mi ani náhodou nedovolila sadnúť si. Netrápila som sa tým. Stáť bolo v tomto okamihu príjemnejšie. Len desivé ticho sa mi dostalo, až pod kožu a dusilo moju slobodu. Trvalo už neznesiteľne dlho a bolo veľmi čudné, že skupinka postarších ľudí, obyčajne veľmi zhovorčivých zmenila útulnú miestnosť na mŕtve miesto, kde vládlo hrobové ticho. Vzápätí vplávala do čakárne pani a nenápadným a milým úsmevom vniesla do miestnosti lúč slnka. Čakajúcim venovala pozdrav a všetkých prebrala svojím zvonivým hlasom z myšlienok do reality. Pohľad plný obdivu venovala svojím známym, ale zareagovali takmer všetci, akoby ju poznalo celé mesto. Čakárňou sa rozprúdila živá debata. Žena, zrelá šesťdesiatníčka rozprávala tak pútavo, že do rozhovoru strhla aj tých najpasívnejších. Kto by povedal, že navonok také nenápadné stvorenie, útle žieňa, takto dokáže vdýchnuť život mŕtvej čakárni. Každé slovíčko vyslovovala s nehou a láskou, akoby každé zároveň objímala. Jej rozprávanie bolo chvíľu vážne, chvíľu smiešne a na chvíľu dokázala vytvoriť aj slzavé údolie. Veď čo môže citlivú dušu človeka rozochvieť a dojať viac, ako nevšedný zážitok, dojímavý príbeh. Nastala chvíľa napĺnená zmyslom. Chvíľa, keď zrazu zažívame každodenný príbeh v iných farbách. Ráno bezútešné a potom príde človek, ktorého temperament, fíling a optimizmus ma tak dostanú, že zrazu mám chuť žiť. Žiadná fyzická bolesť nie je taká bolestivá, ako tá duševná. Aj táto žena musela prejsť cestu plnú bolesti a trápenia, aby bola tým, čím práve je. Napriek prehrám a sklamaniam, ktoré jej život pripravil žiarí optimizmom a chuťou ďalej žiť, hoci už má svoje roky, hoci už vie, že dobré si už odžila. Netrápi sa, ale sa teší z každého nového rána, z každej modlitby, ktorú večer venuje Pánovi, z každej čokolády, ktorou ju jej vnúčence obdaria. Táto moja náhla inšpirácia asi ndáva veľmi zmysel, ale je pre mňa určitým výstupom. Túžbou, že sa zrodí niečo nové. Hnacím motorom, liekom i zmyslom zároveň. Niekedy sa sama v sebe topím...niekedy horím túžbou, inokedy utrmácaná ťažkým dňom prehrávam. Nič na svete nie je dokonalé. Veci sa pokazia a človeka zradia schopnosti, vedomosti, sila, ale existuje niečo čomu sa hovorí cieľavedomosť a zodpovednosť a tie ľudí posúvajú až k dokonalosti.