Ahoj, človek...

Láska je naozaj slepá a hluchá. Keď sa im narodil syn, bola šťastná, keď si ho vzal do náručia, čakala čo povie. Zobral si ho na ruky, no nie tak, ako iní otcovia, ktorí sa tešia, ako s ním budú chodiť na ryby, futbal či hokej. On suchým tónom povedal: "No, ukáž sa , už sa teším, ako ťa budem biť." Vtedy spozornela a zložila si svoje naivné ružové okuliare. Snažila sa všetko robiť tak, aby bol spokojný. Hocikedy odmietol jedlo, tešiac sa, ako sa pre to bude trápiť. Keď raz celý svoj obed vyhodila do odpadkov, už to neurobil. Začal si z nej uťahovať, nadávky a ponižovania boli na dennom poriadku. Skrátka, láska im začala odchádzať. Možno preto, že ona sa snažila obetovať jej všetko. Narodili sa im ešte dve dcéry. Boli to pekné a dobré deti. Celkom obyčajné, s ľudskými chybami. Rodina pre neho znamenala dať žene prídavky a pár korún navyše. Mal svoju robotu a najmä svojích kamarátov. Tí boli pre neho prednejší, než žena a jeho deti. Naučila sa šiť, zarábala aj po pracovnom čase na brigádach. Na všetko bola sama. Ešteže jej deti pomáhali, ako vedeli. Otca sa však báli. Vždy, keď sa večer vracal domov, mamke šepkali:"Mami, prasím ťa, nič mu nehovor, nech je tu pokoj." Hoci sa láska z ich vzťahu vytratila už dávno, snažila sa udržať rodinu. Za každú cenu. A to bola asi chyba. Syn jej hovorieval:"Mami, ty sa od neho nikdy neodpútaš." Roky prešli a deti vyštudovali na vysokých školách. On nevedel, čo ich trápi, koľko skúšok ich ešte čaká a čo ešte majú pred sebou. Rozhovory medzi mamou a deťmi prebiehali v kuchyni. Tá ich kuchyňa by vedela rozprávať o všetkých starostiach i radostiach... Len otec nič nechcel vedieť, akoby bol cudzí, akoby sa to jeho ani netýkalo. Akurát sa len vyobliekal a vyčesal na maturitné večierky a promócie. Ako ukážkový model navonok šťastnej rodiny. Ženy sa po ňom obzerali, ale jej to neprekážalo. Len ona totiž vedela, aké nečisté vútro sa skrýva za dokonalé vyleštenou pozlátkou. Len ona vedela, že je sebecký a do seba zaľúbený narcis. Ešte aj svadby vlastných detí svojou výbušnosťou pokazil. Vtedy už k sebe necítili ani štipku lásky. ona ho už nemilovala. Jediné, čo k nemu prechovávala, bol súcit. Zostávala ticho a keď jeho zlosť a arogancia nenachádzala ozvenu, stíchol aj on. Majú krásne vnúčence. Ale aj tie pred ním utekali, báli sa, že na nich dedko nakričí. Byt ostal prázdny. Ona na dôchodku sa snaží čo najviac času tráviť s malými drobcami. On aj po šesťdesiatke neváha behať za ženami. Čím to je, že sa láska dokáže premeniť na strach? Nikdy nenašla na túto otázku odpoveď. Nikdy sa nerozviedla, pretože bola veriaca a chcela udržať rodinu pokope. Na jednom cintoríne je veľký náhrobný kameń. Skala, nahrubo otesaná a pod menom nápis: "Aký je ťažký tento kameň, taký ťažký bol život s tebou."