Ahoj, človek...

Bývajú všakovaké. Energický sa zhostia myšlienok a inšpirujúco objavia čaro nového dňa, alebo preniknú až pod kožu svojím boľavým dejom tak, že mám strach ráno vystrčiť čo i len nohu spod periny a postaviť sa zoči voči novému dňu. Dnes bolo moje nočné snívanie príjemné. Dokonca až neuveriteľné... Esprit noci ma tak uchvátil, že z toho žijem celý deň a mám skvelú náladu. Je síce pravda, že na detaily si nespomeniem. Neviem, kde som bola, neviem s kým som tam bola a akokoľvek veľmi sa snažím a prechádzam šuštiacími vlnami, nespomeniem si. Čistý príjem sa stratil už s prvým ranným žmurknutím. Pamätám si len to, že stále bol so mnou niekto...niekto ma držal za ruku...niekto sa na mňa usmieval. Ešte aj teraz mám ruky teplé, zohriaté dlaňou neznámeho vysnívaného človeka. Nemala som tam žiadné starostí, netrápili ma bolesti, nevnímala som čas a úplne som zabudla na únavu. Bolo tam krásne a možno aj slnko prispelo k tomu, že som sa tam cítila príjemne. Zmocnil sa ma pocit akejsi vnútornej pohody, ktorý vo mne rezonuje ešte aj doteraz. Zaujímavé na tom všetkom bolo to, že tam, kam som túžila ísť ja, neznámemu sa veľmi nechcelo a vždy ma naviedol na inú cestu, ktorá bola síce náročnejšia ale po zdolaní som mala neopakovateľný pocit. Raz ma dokonca tak strhol za ruku, že sa môj sen skončil a ja som sa zobudila. Do nového rána. Bol to zvláštny pocit, prekvapiť aj zvyčajne drnkotajúci budík, na dnes mu udeliť dovolenku a nechať ho len v stave odtikávania vzácnych sekúnd a takto sa zobudiť. Všetko, čo dnes robím a čokoľvek sa chystám spraviť ma núti uvažovať. je to správne tak, alebo by bolo lepšie inak? Môj stav už nie je skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo... V sne sa mi narodila nová nádej. Nová túžba... Už viem, že všetko, čo som doteraz robila dobre, sa dá urobiť ešte lepšie. Viem, že ma nezlomia námahy a trápenia, lebo je tu niekto, kto ma posilní. Budem písať, čítať, spievať, vzdychať, mlčať, modliť sa i znášať protivenstvá, lebo viem, že je tu niekto, kto mi nesmierne pomáha.