Ahoj, človek...

Superstárovská jesenná mela je tu! Tretia séria beží v plnom prúde. Svetlá reflektorov, hviezdné pódium, davy skandujúcich fanúšikov a neuveriteľne talentovaní mladí ľudia. Takto by sa dali charakterizovať finálove kolá tretej série. Kto sa stane ďalšou superstár? Kto zasvieti a kto totálne zhasne? Nenávidím reality šou a ani ich nepozerávam, lebo na mňa pôsobia prízemným dojmom. Akoby sa nimi mala vyzdvihnúť ľudská hlúposť, neschopnosť, drzosť, frajerina... Superstár sa od všetkých šou líši. Je to príjemná zábava, rozprúdi krv v žilách i pomôže tým, ktorí majú talent. Spievať nedokáže len tak hocikto a preto fandím všetkým tým, čo to dokážu. Spolu s mojími deťmi prežívam každé nedeľné vystúpenie, hodnotíme, obdivujeme, žasneme i smútime spolu s tým, kto súťaž opustí. Len chúďatka, tie deťúrence! Koľko toho musia zvládnuť! Veď len tá príprava, napätie, emócie a tlak médii... Postavili sa na štart veľmi ťažkého maratónu! V čase, keď prestavajú byť deťmi, ale dospelými ešte stále nie sú. Mnohí z nich doteraz asi netúšia, kam sa to dostali s kástingovou vstupenkou, iní berú súťaž až privážne na to, že je to len obyčajná zábava vo veľkom štýle v ktorej prvenstvo, žiaľ, nezaručí úspech na celý život. Veď, ako inak. Je to v podstate, len reality šou! Televízia si mädlí ruky nad sledovanosťou, finálisti krotnú nad výrokmi poroty, detičky "upravujú" finančnú stránku rodiny posielaním esemesiek a vedno všetci neveriacky krútime hlavami nad vypadnuvším, ktorému to síce spieva, ale bohužiaľ, mal byť sympatickejší!? Že tu niečo neladí? Povedané terminológiou poroty:"Zdá sa, že hodnotiací dav esemeskárov je poriadne nad tónom!... alebo pod tónom? Zaujímavé na tom všetkom je aj to, že vstupom do finále sa akoby média vtrhli do trinástej komnaty finálistov a Slovenskom zrazu kolujú životné príbehy týchto tínedžerov. Viac sú smutné, ako veselé...viac sú osobné, než aby o nich krákalo celé Slovensko a aj tak trochu nepodstatné, lebo talent sa klebetami nevygumuje. Bulvár však píše a ľud s nadšením číta o nových "celebritách". Lepšie by bolo, aby si ľudia neubližovali, ale aby si zvykli navzájom si pomáhať. Čo sa týka deti, tak toto pravidlo by malo platiť dvojnásobne. Zaiste si spomeniete na rozhovor malého princa s líškou: -Bolo by lepšie, keby si prichádzal v tú istú hodinu. Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní, už o tretej začnem byť šťastná. Čím väčšmi čas pokročí, tým budem šťastnejšia. O štvrtej už budem rozochvená a nepokojná, objavím cenu šťastia! No, ak budeš chodiť hocikedy, nebudem vedieť na ktorú hodinu si mám pristrojiť srdce... Je potrebné zachovávať zvyky. "Čo je to zvyk?"-spýtal sa malý princ. "Aj to je niečo, na čo sa často zabúda".-odvetila líška. To, čo odlišuje jeden deň od druhého, jednu hodinu od druhej... Chcem veriť, že neostane len pri zvedavoti a škaredých zlozvykoch, ktoré dokážu boľavo ublížiť, ale superstáristom aj niekto pomôže, aby mohli spievať aj naďalej, lebo sú mladí, zraniteľní a musia sa ešte veľa učiť.